Metodická príručka pre prácu s knihou Kajo a Zoja Malí hrdinovia
Ako používať knihu, aby z nej malo dieťa radosť, nie pocit skúšania
Čas strávený s touto knihou má byť
v prvom rade príjemnou chvíľou. Dieťa do ničoho nenúťte, cieľom je
budovať vzťah k čítaniu, ale knihu nie je potrebné prečítať celú pri
jednom sedení.
Pri niektorých deťoch bude efektívnejšie
pracovať s jednou alebo dvoma stranami a k nim sa opakovane vracať.
Pri každom čítaní si môže dospelý vybrať jeden
hlavný cieľ.
Napríklad:
Dnes pracujeme s otázkami.
alebo:
Dnes pracujeme s predložkou PRI.
alebo:
Dnes precvičíme „mám rád – nemám rád“.
alebo:
Dnes si zahráme „Hádaj, na čo myslím“.
Tak sa jedna kniha môže používať
opakovane a pri každom čítaní môže plniť inú vzdelávaciu funkciu.
Čomu sa pri práci s knihou vyhnúť
Nie je potrebné:
●
vyžadovať od dieťaťa odpoveď na
každú otázku,
●
nútiť dieťa opakovať každé slovo,
●
opravovať každú nesprávnu výpoveď,
●
prečítať knihu za každú cenu celú,
●
skúšať dieťa z toho, čo si
zapamätalo,
●
vyžadovať očný kontakt,
●
používať rovnakú úroveň náročnosti
pri každom dieťati.
Ak dieťa nereaguje, nemusí to znamenať,
že nerozumie.
Môže potrebovať viac času, inú formu
otázky, názornú podporu alebo jednoducho v danom okamihu nemá záujem odpovedať.
Úlohou dospelého je vytvoriť bezpečný
priestor na komunikáciu, nie vynútiť výkon.
Rýchly návod pre rodiča alebo odborníka
Ak máte na prácu s knihou iba niekoľko
minút, môžete postupovať podľa piatich krokov:
1. POZRI
Pozrite si spolu obrázok.
2. POMENUJ
Prečítajte a pomenujte najdôležitejšie
slová.
3. POČKAJ
Dajte dieťaťu čas na reakciu.
4. OPÝTAJ SA
Položte jednu jednoduchú otázku.
5. ROZŠÍR
Ak dieťa odpovie, jeho výpoveď môžete
rozšíriť.
Dieťa:
„Červené.“
Dospelý: „Áno. Našli červenú farbu.“
Tento jednoduchý postup možno používať
opakovane počas celého príbehu.
Čo môže dieťa vďaka knihe objavovať?
Kajo a Zoja – Malí hrdinovia môžu byť pre dieťa vstupnou bránou do viacerých oblastí:
JAZYK
→ slovná zásoba, vety, predložky, otázky
KOMUNIKÁCIA
→ počúvanie, odpovedanie, striedanie
rolí, výmena informácií
POROZUMENIE
→
spojenie slova, obrazu a situácie
SOCIÁLNE ZRUČNOSTI
→ vnímanie komunikačného partnera a
spoločná pozornosť
EMÓCIE
→
pomenovanie a vyjadrenie pocitov a preferencií
HRA
→
hádanie, opisovanie, striedanie a tvorenie vlastných hier
ČÍTANIE
→
orientácia v texte, sledovanie viet a významové prepájanie textu s obrazom
Ako pracovať s knihou podľa
úrovne dieťaťa
Úroveň 1 – Dieťa predovšetkým pozoruje
Dospelý číta krátke vety, ukazuje obrázky
a piktogramy a pomenúva predmety a činnosti.
Cieľom je vytvárať spojenie medzi
slovom a významom.
Úroveň 2 – Dieťa ukazuje a vyberá
Dospelý ponúka dve možnosti:
„Kde je červená?“
Dieťa ukáže.
Alebo:
„Je to červené alebo modré?“
Úroveň 3 – Dieťa pomenúva
Dospelý podporuje jednotlivé slová:
„Čo našli?“
→ „Farby.“
Úroveň 4 – Dieťa odpovedá vo vetách
Dospelý podporuje tvorbu viet:
„Čo našla Zoja?“
→ „Našla červenú farbu.“
Úroveň 5 – Dieťa sa stáva partnerom v rozhovore
Dieťa samo:
●
kladie otázky,
●
odpovedá,
●
opisuje obrázky,
●
vytvára hádanky,
●
rozpráva príbeh vlastnými slovami,
●
vymýšľa pokračovanie príbehu.
Ako s knihou
efektívne pracovať
Rýchly návod pre rodičov, logopédov a špeciálnych pedagógov
Hoci sa dej knihy vinie okolo dúhy a
detí, Kajo a Zoja – Malí hrdinovia nie je iba príbehom o hľadaní farieb.
V rukách držíte cielenú edukačnú, vizuálne podporenú komunikačnú a logopedickú
pomôcku.
Pre deti s poruchou autistického spektra
(PAS) a narušenou komunikačnou schopnosťou (NKS) ktorým pri porozumení
hovorenému a písanému jazyku pomáha prepojenie jednoduchého kresleného príbehu
s piktogramami. Vhodná je pre deti na rôznej úrovni komunikačných schopností od
detí, ktoré sledujú dej prostredníctvom obrázkov a piktogramov, ukazujú alebo
používajú jednotlivé slová, až po deti, ktoré tvoria vety, odpovedajú na otázky
a učia sa viesť jednoduchý rozhovor. Kniha vizualizuje abstraktné pravidlá
ľudskej komunikácie, emócií a sociálnej interakcie
5 hlavných pilierov knihy
Grafické spracovanie v podobe protokomiksu
jasne prezentuje vzor komunikácie: keď jeden hovorí, druhý počúva a
odpovedá.
Dieťa tak postupne získava predstavu, že
reč neslúži iba na pomenovávanie, ale predovšetkým na výmenu informácií
medzi ľuďmi.
2. Maximálne porozumenie vďaka
trojitému kódovaniu
Príbeh pozostáva z jednoduchých viet. Na
ľavej strane sa nachádza ilustrácia, ktorá vysvetľuje kontext deja, a na pravej
strane krátka textová výpoveď deja.
Jednotlivé slová alebo významové skupiny
slov sú zároveň znázornené v piktogramoch. Dieťa tak dostáva trojitú
vizuálnu podporu na pochopenie situácie – obraz, slovo a piktogram.
3. Práca s otázkou a odpoveďou
V krátkom príbehu si deti kladú rôzne
druhy otázok. Piktogram opytovacieho zámena napovedá, aký typ odpovede sa
očakáva.
Dieťa sa tak učí, že každá otázka si
vyžaduje špecifický typ odpovede.
4. Rozvoj funkčnej hry
V príbehu nájdete návod na reálnu hru „Hádaj,
na čo myslím“ / „Čo skrývam v dlani“, ktorú môžete s dieťaťom okamžite
preniesť do praxe.
5. Identifikácia emócií
Dieťa vidí, že hlavní hrdinovia
prechádzajú celou škálou pocitov. Učí sa tak, že je prirodzené cítiť v rôznych
situáciách odlišné emócie a že pocity jedného človeka sa môžu líšiť od pocitov
druhého.
Hlavná myšlienka
Odhodlanie detí pomôcť nájsť farby dúhe
prirodzene vedie dieťa od jednej komunikačnej situácie k druhej.
Kajo a Zoja pozorujú → premýšľajú →
rozprávajú sa → pýtajú sa → odpovedajú → hľadajú → pomenúvajú → hrajú sa so
slovami → spolupracujú → vyriešia problém.
Práve tento sled je dôležitou súčasťou
metodického využitia knihy.
Postup krok za krokom
1. Zoznámte sa s knihou
Úplne na začiatku je vhodné nechať
dieťaťu knihu prelistovať a používať ju „po svojom“.
Kniha je vytvorená tak, aby bola
odolnejšia voči poliatiu a horšiemu zaobchádzaniu. Nikdy neviete, kedy príde tá
správna chvíľa dieťaťu knihu ponúknuť na prelistovanie – možno pri jedle, možno
vonku…
Samotné ilustrácie napovedajú, akým
smerom sa príbeh uberá. Dieťa sa tak môže do deja ponoriť aj obyčajným
prelistovaním stránok.
2. Vizualizácia rozhovoru
Keď vám to dieťa dovolí, skúste listovať
v knihe spolu.
Pri stránkach, kde Zoja a Kajo vedú
rozhovor, sa zastavte. Ukážte prstom, že to, čo je v modrej bubline,
hovorí Kajo a to, čo je v hnedej bubline, hovorí Zoja. (Vezmite si do
ruky napríklad modrú a hnedú kocku/ gulička/ hračku... Pri čítaní majte
v ruke predmet tej farby, akou farbou zvýraznený text čítate, možno ste
práve v štádiu učenia farieb a táto pomôcka pomôže dieťaťu pochopiť,
ktorá časť je tá jeho.)
Cvičenie
Použite jednoduchú formuláciu:
„Pozri, Kajo sa pýta – Zoja počúva.
Zoja odpovedá – Kajo počúva. Takto sa spolu rozprávame.“
Fixujete tým model striedania
komunikačných rolí.
Ak je dieťa aspoň sčasti rozprávajúce
a dokáže funkčne čítať, môžete si túto časť rozdeliť. Jednu repliku
prečíta alebo povie ono, druhú vy. Dieťa si tak prakticky vyskúša, ako sa vedie
rozhovor a čo sa očakáva, keď mu niekto položí otázku.
Cvičenie
Prečítajte časť, ktorú rozpráva Kajo, a
nechajte dieťa prečítať časť, ktorú hovorí Zoja.
Čítanie knihy sa tak môže stať
zaujímavejším a interaktívnejším. Ak dieťa nevie čítať, môžete prizvať k
čítaniu ďalšiu osobu alebo pri čítaní meniť hlas.
Práve „smiešny hlas“ môže dieťa viac
zaujať. Môže ho baviť počúvať, ako rozprávate zmeneným hlasom, a zároveň ho to
môže lákať k tomu, aby vás napodobnilo.
3. Tréning odpovedí na otázky
Pri otázkach zamerajte pozornosť dieťaťa
na piktogram opytovacieho zámena. Je navrhnutý tak, aby dieťaťu
napovedal, čo môže byť možnou odpoveďou.
V príbehu nenájdete všetky druhy otázok,
aby to nebolo zaťažujúce. Nachádzajú sa v ňom základné typy otázok, s ktorými
sa dieťa bežne stretáva v každodennom živote.
Keď si hrdinovia v knihe kladú otázky,
piktogram otázky pomáha naznačiť, aký typ odpovede sa očakáva. Dieťa si tak
všíma, že na rôzne otázky sa očakáva iná odpoveď.
Opýtajte sa dieťaťa rovnakú otázku.
Cvičenie
Nechajte dieťa nájsť odpoveď buď priamo v
piktogramoch na pravej strane, alebo na ilustrácii.
Učíte ho tak prepájať zameranie otázky
so správnym typom odpovede.
Ak pochopí princíp otázky – napríklad, že
ak sa pýtame „Akej farby je…?“, odpoveďou je názov farby –, môžete tento
princíp vyskúšať aj v reálnej situácii.
Cvičenie
Opýtajte sa napríklad:
„Akej farby mám tričko?“
„Akej farby je táto farbička?“
Aktívne tak precvičíte novozískané
skúsenosti.
Týmto spôsobom neučíme dieťa iba odpovedať.
Učíme ho rozumieť otázke.
Cvičenie
Pri čítaní otázku vizuálne aj slovne
zvýraznite.
Môžete postupovať od jednoduchej otázky:
„Čo je červené?“
až k samostatnému používaniu otázok:
„A teraz sa ty opýtaj mňa.“
Dieťa sa tak postupne presúva z pozície
človeka, ktorý iba odpovedá, do pozície aktívneho účastníka rozhovoru.
4. Prepojenie ilustračnej a textovej strany
Kniha využíva čisté priestorové
rozdelenie strán, ktoré uľahčuje orientáciu a pomáha predchádzať vizuálnemu
smogu.
Najprv upriamte pozornosť na ľavú stranu,
kde je celá situácia zobrazená v celostranovej ilustrácii. Dieťa tak môže
najskôr pochopiť kontext deja.
Následne prejdite na pravú stranu. Pri
čítaní vety ukazujte prstom na piktogram, ktorý sa nachádza priamo nad každým
slovom alebo významovou skupinou.
Cvičenie
Prepájajte obe strany:
„Pozri sa na ľavú stranu – Kajo si
dáva na chrbát batoh. A teraz tu – toto je piktogram pre ‚batoh‘.“
Učíte tým dieťa prepájať konkrétny
predmet z ilustrácie s jeho grafickým symbolom a slovom.
5. „Hádaj, na čo myslím“
V príbehu sa nachádza jednoduchý herný
princíp:
„Čo je žlté a robí pí-pí?“
Cvičenie
Nechajte odpovedať dieťa.
Následne môžete tento moment využiť ako
návod na vlastnú hru. Schovajte do dlaní alebo pod pohár predmet, ktorý vie
dieťa pomenovať. Potom mu položte otázku podľa vzoru z knihy:
„Čo je mäkké a na krku má modrú
mašličku?“
Táto hra rozvíja opisné schopnosti
a prehlbuje porozumenie významu slov.
Cvičenie
Skúste vytvoriť vlastné hádanky:
„Čo je červené a rastie to v záhrade?“
„Čo je modré a pláva to vo vode?“
„Čo je žlté a svieti na oblohe?“
Táto hra už predpokladá vyšší stupeň
abstraktného myslenia, keďže sa pýtate na veci, ktoré dieťa nemá bezprostredne
pred sebou.
Cvičenie
Ak to dieťa zvládne, pomôžte mu vytvoriť
hádanku pre vás. Môže napríklad spojiť farbu a veľkosť predmetu, ktorý
sa nachádza v miestnosti.
Táto hra podporuje:
●
porozumenie otázke,
●
rozvíjanie aktívnej slovnej
zásoby,
●
všímanie si vlastností opisovaných
predmetov,
●
hľadanie významových súvislostí,
●
formulovanie vlastnej výpovede,
●
striedanie komunikačných rolí.
6. Farby – rozpoznávanie a pomenúvanie
Hoci výučba farieb nie je prioritným
cieľom knihy, farby tvoria základnú dejovú líniu príbehu.
Cvičenie
Podľa úrovne dieťaťa možno postupovať od
jednoduchších úloh k zložitejším:
pomenovať farbu → ukázať farbu →
vyhľadať predmet danej farby → pomenovať predmet → vytvoriť slovné spojenie →
vytvoriť vetu → položiť otázku
Napríklad:
„Červená.“
„Tulipán je červený.“
„Farbička.“
„Červená farbička.“
„Držím červenú farbičku.“
„Akej farby je farbička?“
Z učenia farieb sa tak prirodzene stáva jazykové
a komunikačné cvičenie.
7. Hľadanie ako spôsob učenia
Deti v príbehu hľadajú farby. Túto
činnosť možno preniesť aj do reálneho prostredia, pokiaľ dieťa vníma význam
slova „hľadať“. Prípadne mu ho môžeme vhodnou aktivitou vysvetliť.
Cvičenie
Povedzte:
„Nájdi niečo modré.“
Dieťa buď porozumie a rozhliadne sa,
alebo môžete hľadať spolu.
Vezmete napríklad do ruky jablko:
„Je to modré?“
Dieťaťu vždy ponúknite taký prompt, aký
práve potrebuje. Podľa potreby môžete ponúknuť správnu odpoveď pri prvej,
druhej alebo tretej veci, ktorú vezmete do ruky.
Ak to dieťa zvládne, môže modrý predmet
hľadať samo.
Cvičenie
Dieťa dokáže hľadať predmet vhodnej farby
samo. Donesie napríklad autíčko.
Opýtate sa:
„Čo si našiel?“
Neskôr ho môžete pobádať, aby sa ono
pýtalo vás, čo ste našli.
Tak vzniká prirodzený komunikačný cyklus:
hľadám → nájdem → pomenujem → oznámim
→ počúvam → pýtam sa
8. Emócie, vnútorné prežívanie a osobná skúsenosť
Príbeh prirodzene pracuje aj s emóciami.
Kajo sa mračí, pretože nemá rád dážď.
Teší sa na dúhu. Po objavení sivej dúhy sú deti najprv prekvapené. Potom je
Kajo sklamaný.
Cvičenie
Dospelý môže pri čítaní zastaviť dej a
pomenovať emóciu:
„Ako sa Kajo cíti?“
„Prečo sa mračí?“
„Teší sa alebo neteší?“
„Ako sa cíti Zoja?“
Cvičenie
Ukážte na Kajovu zamračenú tvár pri daždi
na ilustrácii:
„Kajo nemá rád dážď, preto sa mračí.“
Následne preneste situáciu na dieťa:
„Ty máš rád dážď?“
„Čo máš rád ty?“
Využite piktogramy pre „mám rád /
nemám rád“, aby dieťa mohlo vyjadriť svoj vlastný postoj.
Cvičenie
Ak dieťa dokáže pomenovať všetky emócie v
knihe, skúste sa zahrať hru.
Vy znázornite nejakú emóciu a dieťa háda,
ako sa cítite. Potom si môžete roly vymeniť.
9. Predložky v konkrétnych situáciách
V príbehu sa prirodzene stretávame s
určením miesta alebo vzťahu predmetov.
Namiesto vysvetľovania významu predložiek
môžete využiť priamo predmet alebo hračku.
Cvičenie
Text hovorí:
„Kajo stojí pri okne.“
Môžete vziať hračku a položiť ju k oknu
alebo sa vy sami, prípadne spolu s dieťaťom, postavíte k oknu a poviete:
„Pozri, aj my teraz stojíme pri okne.“
Všetky predložky v knihe sú v
piktogramoch napísané fialovou farbou. Šípka vysvetľuje ich vzťah k
danému predmetu.
Cvičenie
Vezmite ľubovoľný predmet a znázornite
význam predložky podľa vzoru piktogramu.
Potom nabádajte dieťa, aby položilo danú
vec napríklad:
„k stolu“,
„na stôl“,
„pri stole“,
alebo „do krabice“.
Následne sa vráťte k piktogramu.
Dieťa tak nebude vnímať predložku ako
izolované slovo, ale ako vzťah medzi predmetmi alebo osobami.
10. Piktogramy ako opora porozumenia
Každá veta je podporená piktogramami. Ich
úlohou je pomôcť dieťaťu prepájať:
hovorené
slovo → význam → obraz → text
Piktogramy boli vytvárané s ohľadom na čo
najvyššiu zrozumiteľnosť a boli konzultované s odborníkmi.
Pri čítaní môže dospelý viesť prstom po
jednotlivých častiach vety a zároveň ju prirodzene vyslovovať.
Nie je však potrebné, aby dieťa každý
piktogram pomenovalo.
Vizuálna podpora má predovšetkým uľahčiť
porozumenie, nie vytvoriť ďalšiu úlohu, ktorú musí dieťa splniť.
ZÁVER
Kajo a Zoja – Malí hrdinovia nie sú iba príbehom o dúhe.
Dúha je svet, do ktorého môžeme dieťa
pozvať.
Skutočným dobrodružstvom je však
objavovanie toho, ako si ľudia medzi sebou odovzdávajú informácie, ako sa
pýtajú, ako počúvajú, ako odpovedajú a ako spolu zdieľajú svoje myšlienky.
Kniha preto nemusí skončiť poslednou
stranou.
Keď dieťa pochopí princíp hry „Hádaj,
na čo myslím“, môže ju hrať ďalej.
Keď pochopí princíp otázky a odpovede,
môže sa pýtať aj mimo knihy.
Keď pochopí, že človek niečo povie preto,
aby druhému niečo oznámil, môže začať objavovať, že komunikácia má zmysel.
A keď pochopí, že druhý človek môže
počúvať, odpovedať a následne sa pýtať, príbeh sa môže preniesť do skutočného
života.
Práve vtedy sa z knihy stáva viac než
príbeh.